Najrybnatejšia rieka je Fraser
Autor : Peter Hájik
Buchnát do chrbta ma prebral z hypnotizovania udice číslo dva. „Na trojke máš záber“- okríkne ma Zdenek. Skutočne. Špička prútu sa jemne zachvela a zostala napätá. Nasleduje rázny zásek. Neviem, či ste mali už na udici zapriahnutý kanadský ťahač kamiónov, ale ja som ho teraz cítil. „To bude ruská ponorka“- šomre Rišo, ktorý dospel až po páde železnej opony a v hlave mu víria americké filmy o nepotopiteľných vojnových lodiach. Nad vodu vyskakuje ryba, čo ryba, to je zviera. Také som naposledy videl vo filme o kosatke „Zachráňte Williho“.
-o-
Pozerám z postele ponad prikrývku na Zdenka ako logá české pivo z plastovej litrovej fľaše. „To vieš, nesmieme zaspať, tak naťahujem hydrobudík“ a pridal si z fľaše ešte dva glgy. Pravdepodobne pretiahol pružinu, lebo budík zvonil dvakrát. Druhé spláchnutie „ vécka“ zašumelo presne počas zvonenia mobilu. Ten si Zdeněk nastavil na budenie iba pre istotu, čo keď…?
Československá výprava rybárov sa stretla pri hotelových raňajkách v meste Chilliwack rozloženého na brehoch rieky Fraser, asi stodvadsať kilometrov od Vancouveru. Vestibul novootvoreného hotela, kde by človek čakal skôr decentné dámy spoločnosti švihákov v oblekoch je plný pobehujúcich rybárov v broďákoch po prsia. Na parkovisku pred hotelom je v rade nastúpených šesť súprav mohutných áut s ešte nadupanejšími člnmi. Rybársky sprievodcovia sa medzi sebou tlmene rozprávajú, čakajúc na svoju skupinku klientov. Celé mi to pripomína rybársku mobilizáciu. V nevľúdnom daždivom počasí rybári naskakujú do áut mávajúc na seba vztýčeným palcom so želaním úspešného lovu. O minútu je priestor pred hotelom vyľudnený.
Po krátkej ceste mestom konvoj áut prichádza k vode. Naša rybárska výprava dodržiava pomerné zastúpenie obyvateľstva v našich republikách aj na tejto akcii. Päť Slovákov a osem českých priateľov nastupuje do člnov rozdelených na trojčlenné posádky. Rieka ma uchvacuje svojou mohutnosťou. Kevin, náš kanadský sprievodca nám dlaňou naznačil, aby sme si sadli na lavice v prednej krytej časti člna. Rýchle odrazenie od brehu a páka akcelerátora ide nadoraz. Tristo päťdesiat koní sa vzopälo a my letíme po hladine ako diabli. Úžasné. Opájam sa rýchlosťou a sledujem spenenú vlnu, ktorá sa tiahne ďaleko za loďou. Po dvadsiatich minútach jazdy sa ukotvujeme asi päťdesiat metrov od brehu.
Dnes je na pláne lov jesetera bieleho. Všetky základné informácie som si naštudoval už pred cestou. Viem, že na rieke Fraser sa už od roku 1976 chytá metódou chyť a pusť výhradne na jednoháčiky bez protihrotou. Sprievodcovia sú profesionáli, ktorí sú každoročne preškolovaní o dodržiavaní zásad lovu na tejto rieke. Vo vodách Fraseru pláva vyše 43.000 označených jeseterov, ktorým bol v záhlavovej časti pod kožu vpichnutý identifikačný čip. Predpokladá sa, že osádka jesetera bieleho (acipenser transmontanus) v povodí tejto rieky presahuje počet 250 tisíc jedincov. Táto dlhoveká ryba, ktorá sa dožíva viac ako sto rokov môže narásť do veľkosti piatich metrov a váhy až osemsto kilogramov. Jesetery ťahajú do rieky Fraser už od júla spolu s lososmi, ktoré po uhynutí tvoria najdôležitejšiu súčasť ich potravy. Táto populácia sa teší prísnej ochrane a ich počty sú stabilizované a dúfam, že ich nepostihne osud väčšiny jeseterov na celom svete, ktorým hrozí vyhynutie vďaka nadmernému lovu pre kaviár a pre zmenu životných podmienok. Táto žijúca fosília sa v miestnych vodách loví spôsobom naťažko a ako nástraha slúžia kusy mäsa z uhynutých lososov, alebo lososie ikry.
Medzitým, ako som vám podal tento krátky vlastivedný výklad, Kevin vytiahol zatvorené vedro, ktoré som už poznal z DVD-čka o love jeseterov z minulého roku. Vtedy som po prvýkrát počul vysloviť slovo „štingec“. Je to výraz pre kusy rozkladajúceho sa lososieho mäsa, z ktorých sa šíri taký zápach, že keď sa vám vyzráža na sklách slnečných okuliarov, tak vám tečúce kvapky smradu rozleptajú plastový rám. Hrôza. Zúfalo prehĺtam sliny ako predzvesť, že ma o chvíľu napne. Sledujem sprievodcu, ako v gumených rukaviciach reže a napichuje kusy mäsa na háčik. Každý z nás má na lodi zabezpečený prút s multiplikátorom, čo patrí k základnej výbave člnu. Na moje počudovanie hádže Kevin nástrahu iba 10-15 m od lode a vysvetľuje nám ako bude prebiehať záber. Jeseter je gurmán, a čo nám vháňa slzy do očí a vytvára trvalé vrásky okolo zmrašteného nosa, tak to je pre neho neodolateľná vôňa Chanelu No.5. Pripláva k nástrahe, labužnícky jemne ju nasáva a opäť púšťa. Priam sa mazná s kusom skazeného mäsa pred tým ako ho úplne nasaje do vnútra. No keď má pocit, že o kúsok ďalej je nahodený vábnejší štingec, chodí od nástrahy k nástrahe a mľaská a vyberá a opäť ochutnáva. Dlho sa rozhoduje pre ten najchutnejší kúsok ryby. Ale pozor, keď mu včera chutila fileta z lososa čaviča (king), tak dnes nad ňou môže ohrnúť svoj fúzatý nos a hľadá výhradne sústo z lososa keta.
Už viete ako to vyzerá pod vodou a čo nového na palube? Po jemnom potrasení špičky prútu už stojí nad ním Miro s prikrčenými rukami. O minútu sa zachveje Jozefov prút. Ten vyskakuje a stojí nad ním s prikrčenými rukami. To ešte Miro s Jozefom čakajú, keď sa o chvíľu zatrasie Ondrejov prút a začína byť problém s miestom pre ďalšieho prikrčenca s pripravenými rukami na zásek. V napätom tichu Kevin ukazuje kľud, kľud. Mirova udica sa opäť zachveje a zostáva v miernom napätí. Sprievodca dáva hlavou pokyn – „Yes!“. Preskočím niekoľko záberov a zdolaných rýb ako išli chronologicky za sebou a budem sa z vrodenej skromnosti venovať až tomu môjmu prvému záberu. Stojím nad prútom s ohnutými prstami ako Tom nad miškou Jerym už aspoň pätnásť minút. Vždy po sekundovom záchveve zostáva prút ticho na dve tri minúty. Sadnúť? Premeškať záber? Nie, vydržím! Opäť sa špička zachvela, ale tentokrát trasenie neprestávalo. Vytrhávam prút z držiaka a nasleduje rázny zásek a v zápätí druhý. Skôr ako ostatní chalani stačili stiahnuť ďalšie prúty nasleduje výskok. Viac ako dvojmetrové telo ryby sa v plnej kráse objavilo celé nad hladinou. Bol to riadny skokan. Celkove ryba urobila štyri saltá, po ktorých nasledoval päťdesiat metrový únik do hlbín cez úplne utiahnutú brzdu multiplikátora. Nasleduje štyridsať minútové urputné zdolávanie. Keď už priateľov nebaví ma ani fotiť ani filmovať, pretože som zachytený v každej pozícii, vtedy mi už dochádzajú sily. Úškľabkom, ktorý mal byť úsmevom na kamarátov naznačujem, že ešte vydržím. Stŕpnuté predlaktia a boľavé miesto na bruchu od rúčky udice (však načo by som si dával zdolávací opasok, keď ani Richard nechcel, nech aj ja som hrdina s modrým pupkom) a koniec je stále v nedohľadne. O chvíľu sa pod hladinou zablysne biely fľak. To už jeseter ukazuje svoje brucho ako bielu vlajku v boji na znak kapitulácie. Vyhral som! Rybu odhadujeme na viac ako dva metre a jej mimoriadne zavalité telo dáva tušiť váhu okolo sto kilov. Traja rybári v člne sú bez šancí vytiahnuť jesetera na loď bez toho, aby mu hoc i náhodou neublížili, preto tak ako predchádzajúce úlovky rýb cez dva metre budeme musieť merať, filmovať a fotiť v plytkej vode pri brehu. Môj prvý veľký jeseter mal dĺžku 2,12m. Pocit, keď rybu pri púšťaní na slobodu jemne pridŕžate a ona sa vám obtiera o nohy a pomaly mizne v hlbine je ďaleko vznešenejší ako keď si utriete ústa po kaviarovej jednohubke.
Výprava prekonáva všetky naše očakávania. Je to asi neslušné, ale mne sa zdá, že chytiť každý deň od troch do päť jeseterov cez dva metre je tu asi normálne. Pritom váha týchto rýb sa pohybuje od 80-150 kilogramov. Uvedomujete si to? Chytáme na normálnej divokej rieke a nie v chovnom rybníku. Neskôr mi bolo vysvetlené, že každý miestny sprievodca považuje za úspešný deň, ak sa chytí v člne aspoň jedna ryba, ktorá má cez šesť stôp (180cm). Najväčší úlovok počas zájazdu mala loď Peter& Peter (otec a syn), ktorým sa podarilo vytiahnuť obra dlhého 270 cm a obvod cez prsia mal neuveriteľných 116 cm. Takýto obvod pásu má aj môj priateľ, ktorý sa v krčme pýta „Kde sú záchody?“- až po piatom pive.
Byť v Kanade na lososej rieke a nechytať lososy to jednoducho nejde. Jednotlivé posádky v člnoch si vždy deň dopredu dohodnú so sprievodcami čomu sa budú venovať nasledujúce ráno. Zvyčajne si rybačku rozdelia na dve polovice, doobeda lososy a poobede jesetery. Alebo chalani muškári využili jediný slnečný deň celý na prevetranie muškárskych šnúr. Po dvoch dňoch „jeseterovania“ sme sa i my s Richardom rozhodli, že je najvyšší čas chytiť si na prívlač svojho prvého pacifického lososa, nech je to už ktorýkoľvek zo štyroch druhov, ktoré tohto roku do rieky ťahajú. Vyrazili sme na člne do prítoku rieky Fraser na rieku Harrison s azúrovou vodou a lesmi lemujúcimi brehy. Prívlačové prúty sme vyfasovali od nového sprievodcu Mika. Ako nástrahu som si vybral rotačku o veľkosti č. 3 zlatej farby s jednoháčikom. Richard vsadil na sedem centimetrovú striebornú plandavku, samozrejme s jednoháčikom. V priebehu dvadsiatich minút sme obaja naraz zdolávali lososov. Richard chytil lososa nerka a ja druh keta . Obaja vo váhe troch kilov. Vtom čase Miro, Jozef a Ondrej chytajúci v mieste, kde sa miešaa čistá voda Harrisonu s kalnou vodou Fraseru a slávili mimoriadne úspechy. V priebehu doobedia na tomto mieste chytili viac ako päťdesiat lososov od troch do osem kilogramov. Muškárom sa toho dňa podarilo okrem lososov chytiť i sivoňa a pstruha dúhového. Skromne povedané, rybársky raj na zemi a človeku vôbec nevadí, že možno každá piata ryba po záseku padá a pri výskokoch je stratená vďaka háčikom bez protihrotu. Úlovkov a zdolávania je nad hlavu. Po týždni som zistil, keď sa náš zájazd už blížil ku koncu, že som prepadol lovu veľkých rýb, ktorých sme za šesť dní rybačky o veľkosti dva metre a viac chytili cez dve desiatky.
To je dostatočný dôvod tešiť sa na sprevádzanie ďalšej rybárskej výpravy znovu o rok.
PS:
Viete čo je znakom dobrej rybačky? Keď sa ma doma priatelia spýtali- „Tak čo si chytil?“ Ja som sa im hanbil povedať pravdu, lebo som vedel, že mi neuveria.
