| Cestovná kancelária

Najrybnatejšia rieka je Fraser

Najrybnatejšia rieka je Fraser

Autor : Peter Hájik

Buchnát do chrbta ma prebral z hypnotizovania udice číslo dva. „Na trojke máš záber“- okríkne ma Zdenek. Skutočne. Špička prútu sa jemne zachvela a zostala napätá. Nasleduje rázny zásek. Neviem, či ste mali už na udici zapriahnutý kanadský ťahač kamiónov, ale ja som ho teraz cítil. „To bude ruská ponorka“- šomre Rišo, ktorý dospel až po páde železnej opony a v hlave mu víria americké filmy o nepotopiteľných vojnových lodiach. Nad vodu vyskakuje ryba, čo ryba, to je zviera. Také som naposledy videl vo filme o kosatke „Zachráňte Williho“.

-o-

Pozerám z postele ponad prikrývku na Zdenka ako logá české pivo z plastovej litrovej fľaše. „To vieš, nesmieme zaspať, tak naťahujem hydrobudík“ a pridal si z fľaše ešte dva glgy. Pravdepodobne pretiahol pružinu, lebo budík zvonil dvakrát. Druhé spláchnutie „ vécka“ zašumelo presne počas zvonenia mobilu. Ten si Zdeněk nastavil na budenie iba pre istotu, čo keď…?

Československá výprava rybárov sa stretla pri hotelových raňajkách v meste Chilliwack rozloženého na brehoch rieky Fraser, asi stodvadsať kilometrov od Vancouveru. Vestibul novootvoreného hotela, kde by človek čakal skôr decentné dámy spoločnosti švihákov v oblekoch je plný pobehujúcich rybárov v broďákoch po prsia. Na parkovisku pred hotelom je v rade nastúpených šesť súprav mohutných áut s ešte nadupanejšími člnmi. Rybársky sprievodcovia sa medzi sebou tlmene rozprávajú, čakajúc na svoju skupinku klientov. Celé mi to pripomína rybársku mobilizáciu. V nevľúdnom daždivom počasí rybári naskakujú do áut mávajúc na seba vztýčeným palcom so želaním úspešného lovu. O minútu je priestor pred hotelom vyľudnený.

Po krátkej ceste mestom konvoj áut prichádza k vode. Naša rybárska výprava dodržiava pomerné zastúpenie obyvateľstva v našich republikách aj na tejto akcii. Päť Slovákov a osem českých priateľov nastupuje do člnov rozdelených na trojčlenné posádky. Rieka ma uchvacuje svojou mohutnosťou. Kevin, náš kanadský sprievodca nám dlaňou naznačil, aby sme si sadli na lavice v prednej krytej časti člna. Rýchle odrazenie od brehu a páka akcelerátora ide nadoraz. Tristo päťdesiat koní sa vzopälo a my letíme po hladine ako diabli. Úžasné. Opájam sa rýchlosťou a sledujem spenenú vlnu, ktorá sa tiahne ďaleko za loďou. Po dvadsiatich minútach jazdy sa ukotvujeme asi päťdesiat metrov od brehu.

Dnes je na pláne lov jesetera bieleho. Všetky základné informácie som si naštudoval už pred cestou. Viem, že na rieke Fraser sa už od roku 1976 chytá metódou chyť a pusť výhradne na jednoháčiky bez protihrotou. Sprievodcovia sú profesionáli, ktorí sú každoročne preškolovaní o dodržiavaní zásad lovu na tejto rieke. Vo vodách Fraseru pláva vyše 43.000 označených jeseterov, ktorým bol v záhlavovej časti pod kožu vpichnutý identifikačný čip. Predpokladá sa, že osádka jesetera bieleho (acipenser transmontanus) v povodí tejto rieky presahuje počet 250 tisíc jedincov. Táto dlhoveká ryba, ktorá sa dožíva viac ako sto rokov môže narásť do veľkosti piatich metrov a váhy až osemsto kilogramov. Jesetery ťahajú do rieky Fraser už od júla spolu s lososmi, ktoré po uhynutí tvoria najdôležitejšiu súčasť ich potravy. Táto populácia sa teší prísnej ochrane a ich počty sú stabilizované a dúfam, že ich nepostihne osud väčšiny jeseterov na celom svete, ktorým hrozí vyhynutie vďaka nadmernému lovu pre kaviár a pre zmenu životných podmienok. Táto žijúca fosília sa v miestnych vodách loví spôsobom naťažko a ako nástraha slúžia kusy mäsa z uhynutých lososov, alebo lososie ikry.

Medzitým, ako som vám podal tento krátky vlastivedný výklad, Kevin vytiahol zatvorené vedro, ktoré som už poznal z DVD-čka o love jeseterov z minulého roku. Vtedy som po prvýkrát počul vysloviť slovo „štingec“. Je to výraz pre kusy rozkladajúceho sa lososieho mäsa, z ktorých sa šíri taký zápach, že keď sa vám vyzráža na sklách slnečných okuliarov, tak vám tečúce kvapky smradu rozleptajú plastový rám. Hrôza. Zúfalo prehĺtam sliny ako predzvesť, že ma o chvíľu napne. Sledujem sprievodcu, ako v gumených rukaviciach reže a napichuje kusy mäsa na háčik. Každý z nás má na lodi zabezpečený prút s multiplikátorom, čo patrí k základnej výbave člnu. Na moje počudovanie hádže Kevin nástrahu iba 10-15 m od lode a vysvetľuje nám ako bude prebiehať záber. Jeseter je gurmán, a čo nám vháňa slzy do očí a vytvára trvalé vrásky okolo zmrašteného nosa, tak to je pre neho neodolateľná vôňa Chanelu No.5. Pripláva k nástrahe, labužnícky jemne ju nasáva a opäť púšťa. Priam sa mazná s kusom skazeného mäsa pred tým ako ho úplne nasaje do vnútra. No keď má pocit, že o kúsok ďalej je nahodený vábnejší štingec, chodí od nástrahy k nástrahe a mľaská a vyberá a opäť ochutnáva. Dlho sa rozhoduje pre ten najchutnejší kúsok ryby. Ale pozor, keď mu včera chutila fileta z lososa čaviča (king), tak dnes nad ňou môže ohrnúť svoj fúzatý nos a hľadá výhradne sústo z lososa keta.

Už viete ako to vyzerá pod vodou a čo nového na palube? Po jemnom potrasení špičky prútu už stojí nad ním Miro s prikrčenými rukami. O minútu sa zachveje Jozefov prút. Ten vyskakuje a stojí nad ním s prikrčenými rukami. To ešte Miro s Jozefom čakajú, keď sa o chvíľu zatrasie Ondrejov prút a začína byť problém s miestom pre ďalšieho prikrčenca s pripravenými rukami na zásek. V napätom tichu Kevin ukazuje kľud, kľud. Mirova udica sa opäť zachveje a zostáva v miernom napätí. Sprievodca dáva hlavou pokyn – „Yes!“. Preskočím niekoľko záberov a zdolaných rýb ako išli chronologicky za sebou a budem sa z vrodenej skromnosti venovať až tomu môjmu prvému záberu. Stojím nad prútom s ohnutými prstami ako Tom nad miškou Jerym už aspoň pätnásť minút. Vždy po sekundovom záchveve zostáva prút ticho na dve tri minúty. Sadnúť? Premeškať záber? Nie, vydržím! Opäť sa špička zachvela, ale tentokrát trasenie neprestávalo. Vytrhávam prút z držiaka a nasleduje rázny zásek a v zápätí druhý. Skôr ako ostatní chalani stačili stiahnuť ďalšie prúty nasleduje výskok. Viac ako dvojmetrové telo ryby sa v plnej kráse objavilo celé nad hladinou. Bol to riadny skokan. Celkove ryba urobila štyri saltá, po ktorých nasledoval päťdesiat metrový únik do hlbín cez úplne utiahnutú brzdu multiplikátora. Nasleduje štyridsať minútové urputné zdolávanie. Keď už priateľov nebaví ma ani fotiť ani filmovať, pretože som zachytený v každej pozícii, vtedy mi už dochádzajú sily. Úškľabkom, ktorý mal byť úsmevom na kamarátov naznačujem, že ešte vydržím. Stŕpnuté predlaktia a boľavé miesto na bruchu od rúčky udice (však načo by som si dával zdolávací opasok, keď ani Richard nechcel, nech aj ja som hrdina s modrým pupkom) a koniec je stále v nedohľadne. O chvíľu sa pod hladinou zablysne biely fľak. To už jeseter ukazuje svoje brucho ako bielu vlajku v boji na znak kapitulácie. Vyhral som! Rybu odhadujeme na viac ako dva metre a jej mimoriadne zavalité telo dáva tušiť váhu okolo sto kilov. Traja rybári v člne sú bez šancí vytiahnuť jesetera na loď bez toho, aby mu hoc i náhodou neublížili, preto tak ako predchádzajúce úlovky rýb cez dva metre budeme musieť merať, filmovať a fotiť v plytkej vode pri brehu. Môj prvý veľký jeseter mal dĺžku 2,12m. Pocit, keď rybu pri púšťaní na slobodu jemne pridŕžate a ona sa vám obtiera o nohy a pomaly mizne v hlbine je ďaleko vznešenejší ako keď si utriete ústa po kaviarovej jednohubke.

Výprava prekonáva všetky naše očakávania. Je to asi neslušné, ale mne sa zdá, že chytiť každý deň od troch do päť jeseterov cez dva metre je tu asi normálne. Pritom váha týchto rýb sa pohybuje od 80-150 kilogramov. Uvedomujete si to? Chytáme na normálnej divokej rieke a nie v chovnom rybníku. Neskôr mi bolo vysvetlené, že každý miestny sprievodca považuje za úspešný deň, ak sa chytí v člne aspoň jedna ryba, ktorá má cez šesť stôp (180cm). Najväčší úlovok počas zájazdu mala loď Peter& Peter (otec a syn), ktorým sa podarilo vytiahnuť obra dlhého 270 cm a obvod cez prsia mal neuveriteľných 116 cm. Takýto obvod pásu má aj môj priateľ, ktorý sa v krčme pýta „Kde sú záchody?“- až po piatom pive.

Byť v Kanade na lososej rieke a nechytať lososy to jednoducho nejde. Jednotlivé posádky v člnoch si vždy deň dopredu dohodnú so sprievodcami čomu sa budú venovať nasledujúce ráno. Zvyčajne si rybačku rozdelia na dve polovice, doobeda lososy a poobede jesetery. Alebo chalani muškári využili jediný slnečný deň celý na prevetranie muškárskych šnúr. Po dvoch dňoch „jeseterovania“ sme sa i my s Richardom rozhodli, že je najvyšší čas chytiť si na prívlač svojho prvého pacifického lososa, nech je to už ktorýkoľvek zo štyroch druhov, ktoré tohto roku do rieky ťahajú. Vyrazili sme na člne do prítoku rieky Fraser na rieku Harrison s azúrovou vodou a lesmi lemujúcimi brehy. Prívlačové prúty sme vyfasovali od nového sprievodcu Mika. Ako nástrahu som si vybral rotačku o veľkosti č. 3 zlatej farby s jednoháčikom. Richard vsadil na sedem centimetrovú striebornú plandavku, samozrejme s jednoháčikom. V priebehu dvadsiatich minút sme obaja naraz zdolávali lososov. Richard chytil lososa nerka a ja druh keta . Obaja vo váhe troch kilov. Vtom čase Miro, Jozef a Ondrej chytajúci v mieste, kde sa miešaa čistá voda Harrisonu s kalnou vodou Fraseru a slávili mimoriadne úspechy. V priebehu doobedia na tomto mieste chytili viac ako päťdesiat lososov od troch do osem kilogramov. Muškárom sa toho dňa podarilo okrem lososov chytiť i sivoňa a pstruha dúhového. Skromne povedané, rybársky raj na zemi a človeku vôbec nevadí, že možno každá piata ryba po záseku padá a pri výskokoch je stratená vďaka háčikom bez protihrotu. Úlovkov a zdolávania je nad hlavu. Po týždni som zistil, keď sa náš zájazd už blížil ku koncu, že som prepadol lovu veľkých rýb, ktorých sme za šesť dní rybačky o veľkosti dva metre a viac chytili cez dve desiatky.

To je dostatočný dôvod tešiť sa na sprevádzanie ďalšej rybárskej výpravy znovu o rok.

PS:

Viete čo je znakom dobrej rybačky? Keď sa ma doma priatelia spýtali- „Tak čo si chytil?“ Ja som sa im hanbil povedať pravdu, lebo som vedel, že mi neuveria.

Mongolsko

Mongolsko

Peter Hájik

Sadám za stôl a priťahujem si k sebe tanier s horúcou polievkou. Strašná cesta. Prvý deň v Mongolsku je vďaka časovému posunu vždy nekonečne dlhý. Aj tento mal tridsať hodín. Som v zrube postavenom na brehu rieky Uur vzdialenom skoro dvetisíc kilometrov od Ulanbátaru. Mladá Mongolka prikladá do kachiel a ja, v polospánku vnímam vôňu živice z čerstvo nakálaného dreva. Konečne mimo civilizácie. „Píp, Píp“ – ozvalo sa z rohu zrubu. Neveriac otáčam hlavu a hľadím na rozsvietený mobil. „Preboha, to nie“ – šepnem. Žiletky očí mongolského dievčaťa sa rozžiarili blahom. Došla jej SMS.

-o-

Je noc, ja poskakujem v terénnom UAZe. a pri každom zdriemnutí si tresnem hlavu o bočné sklo auta. Tohto roku prichádzam do Mongolska nie ako sprievodca rybárov, ale mojou úlohou je prezrieť si kemp na rieke Uur a posúdiť, či je vhodný pre klientov mojej cestovky.

Na túto rieku sa vraciam po trinástich rokoch a som plný emócií. V hlave si premietam moju prvú, dávno zabudnutú cestu do Mongolska. Vtom čase sme sa z Ulanbátaru presúvali lietadlom AN-2, familiárne nazývaným „Andula“. Do malého dvojplošníka sa na drevené lavice natlačilo osem rybárov a jeden ufúľaný Mongol, ktorý nám chabou ruštinou povedal – „Ja mechanik“. Prvýkrát som ho zazrel pred nástupom do lietadla, keď zvedavo civel na malú kvapku visiacu pod vrtuľou na kryte motora. Zotrel ju prstom, privoňal a olizol jazykom – „ Charašo, vsjo vpariadke“. Všetkým nám podvihol sebavedomie. Nakladania našich kufrov a tubusov sa nezúčastnil, ale pri zabuchovaní dverí lietadla som si všimol jeho veľkú starostlivosť o kovové vedro. Lietadlo sa za strašného burácania motoru vznieslo a ja som vystrašený, kútikom oka pozoroval okolo sediacich rybárov. Nikoho som nepoznal. Predstavil sa mi iba mladý chalan, ktorý mi pri podaní ruky povedal –„Michal“. Lietadlo mi pripadalo ako poskladané z „ kindervajca“. Ľahký plátenný trup a trasúce sa vzpery medzi dvomi krídlami, tak toto som doteraz videl iba vo filmoch o prvej svetovej vojne. Z obdobných lietajúcich strojov piloti v kožených čapiciach ručne zhadzovali bomby do zákopov.

Triasli sme sa už tri hodiny od zimy a lietadlo sústavne padalo a stúpalo, kopírujúc vzdušné jamy. Mechanik odrazu vstal a zmizol v malinkých dverách vo chvoste lietadla. Michal zdvihol hlavu a podľa kamenného výrazu tváre a popolavých líc, mu muselo byť strašne zle. O chvíľu sa krpatý Mongol po čupiačky vytrepal z dverí, tlačiac pred sebou vedro. Vtom sme všetci zacítili čpavý zápach čerstvého moču. Určite aj Michal, lebo mu došlo strašne zle.

Po štyroch hodinách mávania krídlami, sme vcelku hladko pristáli, aby sme vzápätí zistili, že skupina rybárov, ktorých sme striedali, také šťastie nemala. Ich „Andula“ bola pokrčená ako papierový kelímok od piva. S ohnutou vrtuľou a zlomeným krídlom už dva týždne strašila v stepi. Mongolskí pastieri ju však do nášho odletu pekne kus po kuse porozoberali a poodnášali do svojich júrt trup, krídla aj drevene lavice, v mene hesla „všetko sa raz zíde“.

Tresk. Šľahol som si hlavu o predné sedadlo a prebral sa zo spomienok. Sme doma. Zruby v kempe boli pokryté čerstvo napadnutým snehom. V rozsvietených dverách vidím zababušenú siluetu, ktorá sa rozbehla k nám z roztvorenou náručou. „Ahoj Alenka“- kričím a padám do objatia. O minútu už sedíme pri čaji a ja sa dozvedám fantastickú novinu. Alenka, ktorá prišla do tábora o tri dni skôr nezaháľala a na jednej svojej rybačke urobila husársky kúsok, chytila s najväčšou pravdepodobnosťou ženský svetový rekord. Zdolala deň pred naším príchodom tajmena dlhého stotridsaťdeväť centimetrov. Hlavátka bola natoľko ťažká, že vyčerpaná rybárka po dlhom boji ju nedokázala ani poriadne vziať do rúk a zapózovať na fotografovanie. Gratuláciám nebolo konca kraja. Mongolskou nocou sa rozliehal štrngot pohárov.

Rieka Uur sa kľukatí popri tábore a prechádza okrajom hôr, naráža do strmých skál, rozlieva sa do širokých plání na okraji stepi a každým kilometrom mení svoj charakter. Neviem, čo viac by si rybári mohli želať. K dispozícii je priestranný raftovací čln, ktorým sa každý deň splavujeme po rieke a prechytávame iba tie miesta, kde tušíme veľkú rybu. Sme tu len štyria a z toho Zdenek je tu viac menej kvôli prírode a koňom ako na chytanie rýb. Po dvoch dňoch sneh, ktorý napadol v noci počas nášho príchodu, je nadobro preč. Októbrové teploty sa cez deň šplhajú v slnečnom počasí na osemnásť stupňov a v noci klesajú mierne pod nulu. Čas ako vyšitý na lov hlavátky. Zdenek, ktorému prischla prezývka Indy ( podoba s postavou Indiána Jonesa z rovnomenného filmu je evidentná), každý deň vyráža na koni túlať sa po okolí. Dve noci prespal aj v jurte u mongolských pastierov, aby nám priniesol správy, ako skutočne prebieha život v mongolskej rodine. My zatiaľ v trojici raftujeme a prechytávame asi tridsať kilometrový úsek rieky pod a nad táborom. Silná pohoda. Ráno, po výdatných teplých raňajkách celodenná rybačka a po návrate večera o troch chodoch. Z rozmaznanosti sme vyskúšali aj náš kúpeľňový domček. Neuveriteľné. Stojím pod sprchou a na hlavu mi tečie teplá voda, ktorú mongolský pomocník vyniesol pod strechu domčeka. Páková batéria funguje na princípe:

dám prst pod tečúcu vodu

zvriesknem –„horúca!“ a Durun mongolský priateľ s úsmevom doleje studenej vody

 očista môže pokračovať.

Každý deň niekto z našej trojice chytí tajmena cez meter. No Alenkinu stotridsaťdevinu sa nám nepodarilo prekonať. Ja končím na čísle stojedenásť a Dušan má o päť centimetrov dlhšieho (tajmena).

Zabudnite na mýty, že Mongoli nechytajú a nejedia ryby. Tieto sú už prekonané. Jedného dňa splavujúc rieku na rafte stretáme na brehu Uuru usmiateho mongolského rybára v gumených broďákoch a slušnou udicou na vláčenie. Preto som sa ani neudivil, keď ma na ďalší deň náš mongolský sprievodca a správca kempu Prudo vyzýva na lovecký súboj, kto z nás chytí viac lenokov na prívlač. Priznám sa, že keď som po dvadsiatich minútach prehrával už 0 : 5, začal som mať obavy o prestíž slovenskej trikolóry. Nakoniec to dopadlo dobre. Po dvoch hodinách sústavného nahadzovania sme už museli končiť, lebo sme sa prevláčili až k nášmu autu, ktoré nás čakalo na odvoz do tábora. Súťaž sme ukončili výsledkom 16 : 11 a tento krát slovenský Jánošík vytrel kocúra mongolskému pastierovi. No napriek tomu musím „smekať“ pred mongolskou rybárskou zručnosťou a bojím sa použiť slovo- školou. Dávno sú už preč časy, keď ma niekoľko hodín krútiac hlavou sledoval Mongol na koni ako chytám a púšťam ryby konkrétne na tejto rieke. Nakoniec prišiel ku mne, vytiahol z rukáva kus mongolského syra, tvrdého ako skala podal mi ho a odcválal.

Na jeseň voda Uuru klesá a je neskutočne krištáľovo čistá. Potichu sa šinieme v raftovacom člne cez hlbokú jamu a vtedy som ho zbadal. Cez polarizačné okuliare zíram na pomaly plávajúceho tajmena dve metre odo mňa. Je to najväčšia hlavátka, akú som kedy videl. Z Alenkou jej odhadujeme cez stopäťdesiat centimetrov. V túto jeseň sa podľa neoverených správ vraj podarila chytiť rakúskemu rybárovi, fotografovi tu na Uure hlavátka dlhá stopäťdesiat päť centimetrov. Začínam tomu veriť.

Jeden slnečný deň naša štvorica zasvätila celé popoludnie mongolskému spoločenskému životu. Na zaklade pozvania sme navštívili, asi tridsať kilometrov vzdialené mestečko (našinec by to nazval dedinou), vďaka ktorému máme v našom tábore z času na čas prebleskujúci signál na mobile. Prezreli sme si miestnu školu a nazreli sme i do triedy počas vyučovania. Tri hodiny sme boli účastí mongolských zápasov detí aj dospelých v školskej telocvični. Stretla sa tam celá dedina, pardon mestečko a ja som pocítil takú silu spolupatričnosti miestnych obyvateľov, aká bola na našej dedine pred päťdesiatimi rokmi, v čase majálesov, alebo na driapačkách peria.

Moja misia splnila svoj účel. Tábor so svojím servisom a aj rieka s rybím bohatstvom sú ideálne na uskutočnenie rybárskej dovolenky aj pre najnáročnejších klientov.

Berte to ako pozvanie.

P.S.

Nedbajúc na upozornenia mojich mongolských priateľov pri ceste domov som úplne sám navštívil najväčší ulambátarský bazár, hoc som vedel, že nepatrí medzi najbezpečnejšie obchodné centrá. A aj tak bolo. Pri nasadaní do auta som zistil, že mám goretexové nohavice rozrezané na stehnách a zo zazipsovaných vrecák mi ukradli päťdesiat dolárov odložených na vyplatenie šoféra za jeho služby. Po chvíli moja ukrutná zlosť prešla do nemiestneho obdivu nad šikovnosťou zlodejov. Nemal som byť hlúpy a peniaze mám nosiť na krku v kapsičke.

Maledivské safari 2

  1. časť

Autor Ing. Peter Hájik

Miloš sedí pri stole a raňajkuje zarosené pivo. Ibrahim vstal od kormidla a hovorí pamätné slová – „Zatlieskajte svojmu kamošovi, lebo iba ozajstný profesionál má odvahu skočiť do vĺn oceánu a natáčať zdolávanie plachetníka pod vodou.“ Núteno zatlieskame. Plachý Milošov pohľad zastal na Ibrahimovi nemo hovoriac- „Však si to mal pod kontrolou!?“ Kapitán doriekol myšlienku- „Viete, že šanca, že sa nič nestane bola päťdesiat na päťdesiat?“ Na palubu dopadli dve kvapky, jedna z Heinekena, druhá z Milošovho čela.

-o-

Večer pristávame pri jednom z deväťsto obývaných ostrovov Maledivov, aby sme doplnili zásoby vody. Tento ostrov nepatrí medzi tie, ktoré nájdete na gýčových fotografiách známych cestoviek. Je to malý ostrovček obývaný iba miestnymi obyvateľmi. Kapitán nás poprosil, aby sme šetrili vodou, lebo i na ostrove je jej nedostatok a mohol by vzniknúť problém, že ak ju budeme potrebovať o pár dní, tak ju jednoducho nedostaneme. Zasnene pozerám ako miestni chlapci nosia vodu na palubu, balancujúc po úzkej doske, ktorá spája loď s pevninou a rozhliadam sa po prístave. Kotví tu zo dvadsať miestnych lodí a mojmu oku rybára neunikne chlap, ktorý vyťahuje z člna veľkú rybu. „Chalani, tamten chlap ťahá na breh už tretiu veľkú rybu.“ Prepletáme sa medzi našimi nosičmi vody nespúšťajúc ryby z dohľadu. Pretlačíme sa cez dav dedinčanov, ktorí sa zhromaždili na hrádzi a zostavame stáť pred tromi obrovskými plachetníkmi. Sú presne také, ako tie, ktoré sme sa snažili chytiť počas celého dňa. Dávame sa do reči s nemeckým rybárom. Je to chudý, opálený štyridsiatnik, ktorého úsmev a šťastný výraz tváre nám prezrádza, že i on je hrdý na svoj úlovok. V rýchlosti nám vysvetľuje, že do tejto oblasti chodí na ryby už jedenásť rokov a dnes je tu ôsmy deň. Prvýkrát za tie roky sa mu podarilo za jeden deň uloviť troch plachetníkov. Ukázal nám nástrahu, gumenú chobotnicu, ktorá bola zavesená na oceľovom náväzci. Ten bol taký hrubý, ako brzdové lanko na dcérinom horskom bicykli. Ku skupinke sa pripája aj náš kapitán Ibrahim. Vidiac naše rozrušenie nad cudzím úlovkom, začne nás upokojovať. „Kľud boys, večer idem do dediny a prinesiem také nástrahy, na ktoré určite chytíte plachetníka.“ Plne mu dôverujeme. Večerné čakanie si krátime nočným lovom priamo z lode a spomedzi spleti lán kotviacich lodí postupne vyťahujeme morskú ihlicu a za ňou sépiu, ktorá pri zdolávaní vypustila atramentový oblak farbiva tak predpisovo, ako v dokumentárnom filme. Nad ránom sme sa zhŕkli okolo prinesených nástrah. Určite stoja za opis. Predstavte si karnevalový príčesok červeno-modrej farby z chemlonu. Presne takto to čudo vyzeralo. Tridsať centimetrové chemlonové vlákna priviazané na olovenú hlavičku bez háčika. Ibrahim krúti ukazovákom medzi pradenami nástrahy a predvádza ako sa plachetník zamotá svojim špicatým nosom do nástrahy. „Ježišmária“- hovorí Martin. „To je dobrá haluz!“. Ďalší typ nástrahy je evidentne z dielne firmy maledivský kutil. Po domácky vyrobená tahitská sukienka z lyka. Chvalabohu pod sukničkou visel háčik na prichytenie filety z ryby. Pokiaľ nám Ibrahim ukazoval ako správne napichnúť a drôtom zaistiť kus čerstvej filety, tak za tú dobu už stihol Martin na chemlonový príčesok uviazať háčik. Neprešlo mu to. „No“- hovorí Ibrahim a urezuje háčik z nástrahy.

Vyplávali sme na svitaní. S veľkou nedôverou púšťame nástrahy do vody a v duchu závidíme germánskemu rybárovi jeho originálnu továrenskú výzbroj a sprievodcov. Brázdime pokojné more popri atole a za loďou poskakujú naše nástrahy.

„Sailfish, sailfish“ – kričí náš kučeravý kuchár a ukazuje prstom do diaľky. Skutočne, asi päťsto metrov pred nami skáču nad vodou obrovské ryby. Sú to plachetníci. Skočili sme na rovné nohy a postavili sme sa pred udice. Vyzeráme ako šprintéri na štarte. Telo prikrčené a napnuté ruky pripravené vyraziť po prúte. Prešli tri minúty. Napätie povoľuje ako pri pokazenom štarte. V tom sa roztáča Milošov multiplikátor. Ten bleskovo schmatol udicu a zasekáva. Prút sa ohýba a z cievky miznú prvé metre šnúry. V tom momente je záber aj na Martinovej udici. S obtiažami vyberá udicu z držiaka a tiež necháva voľný priebeh úniku plachetníka. Nevydržal som a beriem do rúk prút i ja. Čakám na záber. Pocítil som prudké trhnutie. Prisekávam a nič. Jade, náš plavčík mi ukazuje, aby som rýchle navíjal. Točím kľučkou ako blázon a cítim ďalšiu ranu do udice. Je to prudký ťah a náhle uvoľnenie. Od vzrušenia sa až zajakávam- „ Vy- vy – vypol sa!“ Opäť rýchlo navíjam, ale záber sa už neopakuje. Zhlboka dýcham a trasúcimi rukami beriem do rúk kameru. Musím sa venovať úspešnejším rybárom. Miloš aj Martin zapretý o zábradlie zvierajú udice a súc poučený včerajšími neúspechmi, kedy sme stratili všetkých deväť plachetníkov nechávajú ryby unikať v prvotnom prudkom výpade bez pribrzďovania. Zo strachom sledujú rýchlo ubúdajúce metre šnúry z navijakov. Medzi časom vyťahujeme zostávajúce nástrahy, aby sa neplietli do cesty pri zdolávaní. Loď postupne spomaľuje. Milošova ryba z nenazdajky zdvojnásobuje rýchlosť úniku. Podľa počítadla už odvinula stopäťdesiat metrov. Nasleduje séria výskokov. Krása. Martin už začal postupne navíjať. Po desiatich minútach boja na palube nastupuje konečne uvoľnenie napätia. Niet sa kam ponáhľať a začíname popri potľapkávaní po pleciach našich bojovníkov aj uvažovať. Je to neuveriteľné, ale Martin skutočne zdoláva rybu na nástrahu bez háčika. On má rybu na tej karnevalovej parochni. Podľa uhlu šnúry zarezávajúcej sa pod hladinu je jasné, že Martinova ryba je už celkom blízko. Miloš pasie toho svojho plachetníka ešte v druhom chotári. Netrpezlivo čakáme, kedy po prvýkrát zbadáme telo ryby medzi vlnami. Minúty ubiehajú a napätie udice a rybárov rezonuje vzduchom. „Bože, to je hovädo!“- vyhŕkol Rišo, ktorý nahnutý cez zábradlie prvý vidí vzopätú rybu plávajúcu tesne pod hladinou. Telo ryby sa pokladá na vodu a vzápätí sa vymrští do výšky. Špic nosa plachetníka zasvišťal pred našimi očami. Ryba po dopade ostáva nepohnute ležať na boku z vejárovito roztiahnutou chrbtovou plutvou. Jasne vidím omotaný chemlonový príčesok na konci jej špicatého meču. Dvaja členovia posádky si kľakli do medzery v zábradlí na okraji paluby. Snažia sa šnúrou pritiahnuť unaveného plachetníka k sebe, aby ho mohli chytiť za jeho nos. Všetci sa natlačia za chrbáty našich pomocníkov a ja vidím v hľadáčiku kamery iba mätež tiel. Vtom zaznie prudké špľachnutie. Priatelia sa rozleteli ako pri preťahovaní lana a ja netuším, čo sa deje, no v povetrí čpie vôňa sklamania. „Utiekol“- preglgol Martin. „Akože utiekol!“- hovorím nahnevane, ako keby som tomu mohol zabrániť. „Jednoducho utiekol, vymotal sa a utiekol“- opakuje. Do tváre nám fúka teplý vánok.

„Ešte že ma tu máte“- prehovoril Miloš, na ktorého sme už úplne zabudli. Bol to taký pocit, ako keď posledné číslo v športke nevytiahnu vaše, ale vy si spomeniete, že ešte máte dodatkové. V sekunde Martin stráca primát a hrdinom sa stáva Miloš. Už nás tak nešokuje tmavé telo ryby a jej bláznivé výskoky. Našim snom sa stáva dotknúť sa plachetníka. Pred chvíľou sme boli k tomu už tak veľmi blízko. Uvedomujú si to aj naši sprievodcovia. Premiestňujú sa na opačnú stranu paluby a v pokľaku sa im lesknú chrbáty od potu. Miloš cúva a s námahou približuje unavenú rybu na dosah. Jade schmatol vyčnievajúci nos z vody a z celou silou ťahá plachetníka na palubu. Ten sa mece a plieska chvostom o vodu a o loď. To už ťahá za nos aj druhý černoch a je v nich cítiť zverská sila. Zúbkovaný nos ryby neodolal a zlomil sa pri koreni. Ťažké telo dopadá na palubu a my zdvíhame ruky v radostnom ošiali. Je dobojované. Zaznie hlasitý jasot ako po vlastnom góle Poliakov, ktorí nás postrčili na majstrovstvá sveta vo futbale. Sme víťazi. Náš smútok nad zlomeným nosom zaháňa kapitán vysvetlením, že ulovenú rybu budú brať na jedenie pre dedinčanov, kde sme brali vodu a tým zaháňa i posledné zbytky stresu.

Fotíme a meriame všetko. Dĺžka ryby je impozantných dvestoosemdesiatdva centimetrov. Rozpätie chvostovej plutvy osemdesiat osem centimetrov. Váhu odhadujeme na sedemdesiat kilogramov.

Dohasínajúci zážitok mi uvoľnil jeden mozgový závit na praktické myslenie. „Hej, Miloš a nechcel si ty natáčať a fotiť zdolávanie pod vodou?“ – podpichujem. „ Jasnačka, však nato som si kúpil ten podvodný foťák“ – presvedčivo odpovedá. Na splnenie slov nemusel dlho čakať. Ďalšie zábery prišli asi o hodinu. To už mal nachystané plutvy, šnorchel i foťák. Skočil do vody a najskôr z obďaleč a potom úplne z blízka dokumentuje boj s plachetníkom. Vo chvíľach plných adrenalínu a opojného šťastia si vôbec neuvedomujeme riziko a nebezpečenstvo jeho počínania. Vznikajú zábery, ktorých cenu si uvedomíme až doma. Pri treťom, alebo štvrtom plachetníkovi, ktorého filmoval sme zlomili v poradí piatu udicu. Samozrejmosť s akou sme ryby vyťahovali a následne púšťali späť do vody nás tak opantala, že sme na Miloša vo vode celkom zabudli. Kapitánovi sme prikázali pokračovať v plavbe. Mali ste počuť ten zúfalý krik. Miloš sa chytil ťahaného motorového člna a zúfalo kýval o pomoc, alebo nám mával na rozlúčku? Keď sme ho vytiahli celého zmoreného z vody, nešetrne povedal, že nás môže všetkých ….

Bol to rybársky výnimočný deň. Päť spokojných rybárov, päť ulovených plachetníkov, a to všetko v priebehu piatich hodín. Rišo, si toho svojho šiesteho chytil už na ďalší deň. Rybačka vo veľkom štyle pokračovala až do konca safary.

Tropické slnko z nás bolo cítiť i po pristátí lietadla vo Viedni. Pocit – tam sa musím vrátiť, sme mali vypálený hlboko v našich rybárskych dušiach.

P.S.

Tri hodiny pred odletom na slovenskú hrudu som chalanom navrhol nákupnú prehliadku hlavného mesta Male. Na tmavej nočnej ulici som nešťastne uskočil pred cyklistom a roztrhol som si achilovku. Neverte mi, keď vás budem presviedčať, že tridsať stehov na nohe je pamiatka na útok žraloka.

Peter Hájik

Maledivské safari 1

  1. časť

Autor Ing. Peter Hájik

Miloš zdvíha váhu s kranasom do výšky očí. „Rovných štrnásť kilov“- konštatuje a rybu púšťa z klieští priamo do vody. Vysilený kranas leží naboku a malátne sa prevaľuje. Vlny ho pomaly odnášajú od lode. Vtom zaznie desivý šplachot. Výkrik Ibrahima –„Shark, shark!“ – vytvára hrozivú predtuchu. Na vode doznieva vír urobený žralokom. „ Preboha“- hovorí trasúca sa slina medzi Milošovými perami. Pred pár minútami vyliezol z vody. Pod hladinou filmoval zdolávanie chytenej ryby.

-o-

„Tak Maledivy, hovoríš!“ – opakuje mama. „ A máš na ten výlet niekoho?“ – pozoruje ma nedôverčivo. „ Jasnačka, sme šiesti!“ – hovorím a ďalej sa venujem baleniu mojich rybárskych prútov.

Od môjho priateľa a partnera Zdenka som dostal ponuku na týždenné rybárske safari . Lov rýb medzi atolmi a rífmi korálového súostrovia Maledivy . Táto lákavá ponuka bola obsadená po oslovení prvých potencionálnych záujemcoch.

Let po trase Viedeň- Dubaj- Male nám zabezpečila letecká spoločnosť Emirates.

Môžem ju všetkým doporučiť. Výborný servis a luxusné vybavenie lietadla vám spríjemnia a relatívne skrátia viac ako desaťhodinový let. Po odlete zo studenej a usoplenej Viedne nasleduje po šesťhodinovom lete očumovacia prestávka snobského dubajského letiska a odtiaľ pokračujeme a následne po štyroch hodinách pristávame slnkom zaliatom tropickom Male. Všade inde ma na letisku čakal autobus, taxi, alebo priatelia na aute, iba tu stojí pred letiskovou halou veľký čln, ktorý nás zavezie na našu materskú loď. Prvý pocit na palube bol asi u každého rovnaký, čo najrýchlejšie sa vyzliecť, najlepšie i z kože a piť a piť. Tepelný šok je vyrovnaný za dvadsať minút. Každý sme obsadili jednu kajutu, v ktorej je poschodová posteľ široká ako riadne manželské lôžko. To je milé. V kajute mám dvere, za ktorými je moja vlastná kúpeľňa, WC a hlavne sprcha. To je super. Stuchnutú vôňu podpalubia rozháňam ventilátorom. Plavba sa môže začať.

Ibrahim (aké iné meno tu už môžete čakať) náš trvale opálený kapitán vyráža plnou parou vpred. Nabáda nás, aby sme čím skôr spustili udice na troling, lebo nás čaká niekoľko hodinová cesta do vybratého loviska atolu Lahviyiani. Tento systém trolingu mi tak trochu pripomína systém lovu Big Game Fishing, ktorý som zažil na Floride pri love plachetníkov a dorád, iba s tým rozdielom, že tam sme na jachte dostali do rúk kompletné udice a nástrahy a všetky pohyby za nás robili dvaja mládenci, ktorých sme mali v cene jachty. Teraz sa od nás chcelo prakticky všetko. Skompletizovať udicu s multiplikátorom a naviazať koncový náväzec z hrubého silonu, alebo oceľového lanka. Zvládli sme. Vybrať vhodnú nástrahu pre troling a upevniť ju na koniec udice. I to išlo poľahky. Veď nemáme veľmi z čoho vyberať. Pustiť udicu do vody a ťahať za loďou trasúci sa hĺbkový vobler zvláda tiež každý, až nato,

že nám chýba presvedčenie, že skutočne to čo robíme, robíme aj správne. Jade (tak som si aspoň zapamätal meno, malého kučeravého plavčíka na prvé počutie), nás po hodine plavby zvoláva k prestretému stolu. Všade okolo kuchyne sa šíri vôňa kari. Pach tohto korenia nás chytil pod krk hneď pri prvom stolovaní a pevne nás zvieral až do poslednej večere.

Kari sa stalo neodlučiteľnou súčasťou safari a mám strach, že jeho vôňu budem cítiť i pri prezeraní malebných azúrových zákutí ostrovov na fotkách, či DVD.

Ibrahim nás poobede upozornil, že sa budeme plaviť cez oblasť, kde neočakáva veľa záberov. Preto sa rozliezame po lodi a ja s Milošom sadáme do rozkladacích kresiel na prednej palube a hypnotizujeme obzor splývajúci v diaľke s oblohou. Trieštiace sa vlny o próvu lode nám z času na čas chrstnú spŕšku morskej vody do tváre. Chytáme bronz a čakáme jeden na druhého, kto prvý premôže svoju vrodenú lenivosť a skočí do podpalubia pre opaľovací krém. Slnko nečaká. Večer máme spálené raťafáky tak, že aj staničný opilci blednú závisťou nad ich sýtočervenou farbou. Odrazu sa Miloš vzpriamuje v kresle a jeho odstávajúce radary nasmeruje po vetre. Zrevané slovo „záber“ – už kričí poskakujúc popri zábradlí lode. Rýchlo ako sa len dá sa dokníšem na zadnú palubu. Trvalo to asi dlhšie, ako prečítanie tohto deja, lebo vzadu už štyria naši kamaráti držia udice a bezmocne sledujú rýchlo sa odvíjajúcu pletenú šnúru z cievok. Zotrvačná rýchlosť spomaľujúcej lode a prudký únik rýb, to všetko sa premieta do napnutej tvrdej trolingovej udice. Je to náš prvý štvorzáber a nikto si netrúfneme odhadnúť, čo to je za ryby a aké sú veľké. Po dvadsiatich minútach boja sa nám podarilo zazrieť prvé strieborné výboje mihajúce sa pod morskou hladinou. Ryba prudko uniká popri boku lode, aby sa v zlomku sekundy zvrtla a zmizla v temnej hlbine. Stále netušíme meno bojovníka. Po niekoľkých minútach Jade vylovovacím hákom postupne vyťahuje štyri strieborné torpéda. Našim prvým úlovkom je tuniak bonito. Podľa sily odporu a dĺžky zápasu odprisahal by som, že ryby majú aj dvadsať kilogramov. V skutočnosti sú všetky štyri vo veľkosti od troch do štyroch kilogramov. Silu tuniaka si človek uvedomí až pri jeho zdolávaní. Nasleduje krátke fotenie a potom už ryby prepadajú v prospech kuchyne. Tí, čo poznajú tuniaka iba z konzervy s prívlastkom – v oleji, by boli určite tak milo prekvapení ako ja. Náš prvý úlovok chutil na večeru znamenite i napriek prílohe kari ryže.

Na noc sa ukotvujeme pri neďalekom opustenom ostrove a začína ďalší druh rybolovu, ktorý je nám notoricky známy – naťažko. Sto gramové olovo a kus mäsa spúšťame do päťdesiat metrovej hĺbky priamo pod loď. Po chvíli medzi nás prichádza Martin a začína si kompletizovať udicu. Cez očká prevlieka dvanástku silon. „To nemyslíš vážne“ – hovorí Ľubo a chichúňa sa pod nos. Vtom momente sa zatriasla špička mojej udice a následne sa štyridsaťkilová šnúra začala zbesilo odvíjať do oceánu. Zásek sedí a my čakáme, čo sa bude diať. Prvotný ťah cez brzdu navijaka je teraz a i pri ďalších záberoch neuveriteľne divoký. To napätie, keď je prekonaný tento šialený odpor a udica zostane nemo stáť v chvejúcom sa oblúku, to je rozhodujúce, či sa vám rybu podarí pomaly vypumpovať na hladinu, alebo vám odhryzne náväzec, či sa jednoducho vypne. Martin zhodnotil situáciu pred sebou a končí s prípravou udice. Presedlal na ťažký kaliber a začal pripravovať tristo gramovú udicu, ktorú používal cez deň na poppingovú prívlač. Medzi tým som zdolal štvorkilového červeného Snipera, ktorý sa tvarom tela veľmi podobal na naše ostrieže. Nočná rybačka je úžasná. Nikdy netušíme, čo sa nám z vody podarí vytiahnuť. Natešený Miloš ukazuje Ibramihovi jeden zo svojich úlovkov trasúci sa na udici ( inak bola to krásna pestrofarebná ryba). V momente, keď ju chce chytiť rukou, aby jej vytiahol háčik, Ibrahim začne kričať- „ Nechytať, nechytať plutvy sú jedovaté, strašná bolesť!“ Z Milošom na seba letmo pozrieme a nič nehovoriac mi ukáže tri prsty. Veru tak. Toto je už tretia rovnaká ryba, čo sme chytili a zakaždým sme je stískali v rukách. Pripísali sme si ďalšieho bobríka za odvahu ( a či za blbosť?). O chvíľu Ľuboš s Martinom vyťahujú dvoch žralokov. Ten väčší má niečo cez meter a nenormálne sa mece na palube. Náväzec od šnúry je ihneď prehryznutý. Neviem, či majú naši čierni priatelia väčší strach, alebo viac rozumu ako my, ale k žralokom sa moc nehrnú. Chalani si svoje úlovky chytili za chvost a pod brucho a ja ich rýchlo fotím. Asi fakt bude lepšie ak ich rýchlo pustíme. Na záver večera Miloš vyťahuje ďalšieho červeného Snipera, ktorý pri odstraňovaní háčika urobil hambu. Vyletelo z neho za hrsť špagiet, ktoré sa roztiekli po palube a boli to presne tie, ktoré sme vysypali do vody z nezjedenej večere. Samozrejme kari.

Po noci s vysačkou –vo vlastnej šťave- vstávame do nového rybárskeho dňa.V diaľke na vode nadskakujú nástrahy. Loď ich ťahá rýchle za sebou a pri pomerne veľkých vlnách si vôbec neviem predstaviť žiadnu rybu, ktorá by ich dokázala chytiť. Na zadnej palube som zostal pri udiciach sám. Monotónny hluk motora postupne všetkých poslal do ríše snov. Nezaujato pozerám na bubliny píšuce prskajúcu čiaru za loďou. Vtom spozorniem. Neviem, ako má vyzerať útok plachetníka na poskakujúcu gumenú chobotnicu ťahanú tridsať metrov za loďou, ale toto musia vidieť všetci. „ Poďte sem, poďte rýchlo sem!“ – kričím. Vo vlnách je vidieť tieň troch veľkých tmavých tiel. Nad vodou čnie jasne rozoznateľná vejárovitá plutva. Vyzerá to presne tak, ako keď svorka psov naháňa umelého zajaca. V jednom okamihu sa chrbáty rýb strácajú a vtom momente zaznie rapot brzdy multiplikátora. Skutočne vidím útok agresora v priamom prenose.

Jade, náš černošský sprievodca schytil udicu a prudko s ňou zasekol. Na ďalších dvoch prútoch sa roztočila cievka navijaka. Podľa vzoru zasekávame taktiež. Napravo i naľavo vyskočil plachetník. Rozozvučal sa i tretí multiplikátor a udica sa prudko ohýňa. I štvrtá udica hlási záber. Začína hrozný zmätok a chaos nováčikov. „ Dávaj pozor!“ „Uhni!“ „Kde sa trepeš, tvoj plachetník je tamten, napravo!“ Z priateľov sa stávajú sebeckí lovci. Vášeň potláča akúkoľvek hranú slušnosť a zdvorilosť. Po minúte sa pri výskoku vypína prvá ryba a v zápätí za ňou i ďalší sailfish ( plachetník). Zdesilý útek tretieho sa snaží Miloš pribrzdiť rukou. Roztočená cievka sa stáva brzdovým bubnom a v momente mu na popálenom prste naviera pľuzgier. Ďalšie pribrzdenie ale už cez hviezdicovú skrutku brzdy multiplikátora znamená stratu ďalšej ryby. Darmo nám Ibrahim ukazuje drž udicu a nechaj rybu unikať, nech prekonáva vopred nastavený odpor brzdy. Nie, odrazu máme strach, že sto metrov vytiahnutej šnúry stačí nato, aby sme už rybu dokázali otočiť. Tá má však iné miery. Ide jej o život. Podobne strácame i štvrtého plachetníka, ibaže tento krát sme precenili silu štyridsať kilogramovej šnúry a tá prdla ako nič. Nastáva ticho. Adrenalín upadá a my pozeráme na prázdne háčiky, roztrhané koncové nádväzce a vyrovnaný trojhák. Sila súpera nás nemilo prekvapila. Z letargie nás vytrhá hecujúci pokrik Ibrahima – „ Go friends, go!“ Ideme nato. Naväzujeme oceľové lanká, koncovú šesťdesiatku silon meníme za stovku a nástrahy opäť poskakujú za loďou. Súboj pokračuje.